Bridlica
zo Záhoria bola výnimočná svojou jemnosťou, ocenili ju aj na svetových
výstavách v Paríži a vo Viedni.
 |
| Bridlicová baňa v Marianke na pohľadnici z roku 1910. (Zdroj: SÚKROMNÁ ZBIERKA DUŠANA KÚŠIKA) |
Školská reforma Márie Terézie
a Jozefa II. na sklonku 18. storočia spustila aj zlatú éru podniku a bane
na úpätí Malých Karpát.
Zavedenie povinnej školskej
dochádzky v rakúskej monarchii priviedlo do škôl tisíce žiakov, ktorí sa
učili čítať, písať či počítať. Keďže papier bol v tom čase drahý,
predchodcom dnešných zošitov a najdôležitejšou učebnou pomôckou 19.
storočia sa stali malé bridlicové tabuľky.
Bridlica z Marianky sa
spočiatku využívala najmä ako strešná krytina, na parapetné dosky, na
biliardové stoly či vývesné tabule krčmárov. Vďaka školskej reforme sa však
najdôležitejším obchodným artiklom stali bridlicové tabuľky.
Podnikavý
Francúz
„Bridlicu ťažili aj v iných
končinách Európy, ale tá z Marianky bola výnimočná svojou jemnosťou. Dala
sa štiepať až na niekoľko milimetrové plátky. Ťažila sa na mieste, ktoré sa
volalo »šifrová jama«,“ vysvetľuje Ján Sand, predseda OZ Spolok Permon Marianka,
členovia ktorého podrobne zmapovali osudy marianskej bridlice.
„Na tabuľky sa písalo
takzvaným griflíkom, čo bola tiež bridlica, ale mäkšia, opracovaná do tvaru
ceruzky so zašpicateným koncom. Jedna strana tabuľky bola čistá, na druhej
bývali riadky alebo štvorčeky na počty. Písmená alebo číslice sa zotierali
morskou hubkou či handričkou. Tabuľky sa osádzali do drevených rámikov, pre
solventnejších žiakov aj do zinkových alebo postriebrených,“ dodal Sand.
Lom na bridlicu na severovýchodnom
okraji Marianky vlastnil v polovici 19. storočia významný francúzsky
podnikateľ Paul-Eugéne Bontoux, zakladateľ a riaditeľ banky Union
Générale, osudmi ktorého sa inšpiroval spisovateľ Emile Zola v románe
Peniaze.
„Doviezol z Anglicka päť
parných strojov a zmodernizoval ťažbu tak, že sa denná produkcia vyšplhala až
na 8000 tabuliek a ročná na vyše milióna. Vyvážali sa do celej monarchie, ale
aj do Egypta či Ameriky,“ dodal Sand.
 |
| Na tabuľky z bridlice sa písalo griflíkom. (zdroj: JOZEF KRÁĽ, SPOLOK PERMON) |
Ženy sa
chránili šatkami
Veľké kusy nalámanej bridlice sa
vyťahovali vo vozíkoch na povrch z ťažobnej jamy pomocou kladiek dvoch
žeriavov, ktoré poháňali parné stroje. Na povrchu sa vozíky tlačili po
úzkokoľajnej železnici až do dielní na spracovanie bridlice. V štieparni
bridlicu muži ručne triedili a štiepali na tenké platne. Okraje výrobkov sa
zarovnávali na brúsnych kotúčoch, tabuľky sa brúsili a leštili. Túto prácu
vykonávali ženy. Prach z brúsenia nasávali ventilátory pod podlahou dielne, ale
ženy si museli aj tak chrániť ústa a nosy plátennými šatkami. Takto popísali
proces výroby na webovej stránke marianka.eu.
Najvýznamnejšími oceneniami marianskej
bridlice bol zisk striebornej medaily na IV. svetovej výstave v Paríži roku
1867 a medaily za zásluhy na V. svetovej výstave vo Viedni v roku
1873.
Posledný vozík naložený bridlicou
vyšiel z lomu v roku 1916. Po »šifrovej jame« už nie sú v
súčasnosti okrem časti zvetraného bridlicového previsu žiadne stopy. Na mieste
je kaplnka sv. Barbory patrónky baníkov a informačná tabuľa Slovenskej
banskej cesty.
Históriu ťažby a spracovania
marianskej bridlice však vďaka nadšencom zo Spolku Permon Marianka pripomína
miniexpozícia – najmenšia banská expozícia na Slovensku otvorená v roku 2014,
ktorá vznikla v objavenej vstupnej časti do starého banského diela vedľa III.
marianskej kaplnky v Marianskom údolí v Marianke.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára